Dátum: 14.11.2022

Autor: Feyars

Azitun je entre noses!

Jednoduché a náročné, s Feyovej Azitunom a čitateľom ako Azitunom, toto dielo Ady Fey vás vtiahne do seba presne toľko, koľko budete chcieť… Bude pre vás príbehom na pobavenie, filozofiou na premýšľanie, rodinnou hrou na spoločné chvíle, tajným jazykom vášho sveta, nadstavbou vedomostí alebo aj vzdelávacou pomôckou. Je len na vás, čo si z toho vyberiete

Pre Feyové je príznačné skúmanie vnútorného sveta a svojrázne nahustenie deja a myšlienok. Ani Azitun Ady Fey sa tomuto nevyhol. Ide o krátku prózu s dynamickým dejom, svojráznym jazykom a viacerými možnosťami „konzumácie“ diela.

Autorka sa jednoduchým jazykom prihovára najmä mladšiemu čitateľovi, no nejde celkom o detskú knihu. Otvára totiž témy dôstojné dospelého i dospievajúceho čitateľa. Nečitateľom môže byť príbeh niekým čítaný a dá sa podať aj zjednodušene, prerozprávať tým najmladším. Názory sú rôzne, Ada Fey však mieni, že súčasný detský čitateľ toto dielo zvládne už vo veku 9+, vzhľadom na aktuálne, predovšetkým digitálne témy a svety, ktoré sú mu dnes dostupné. Iní zasa posúvajú túto vekovú hranicu smerom hore alebo mienia, že ide predsa o dielo pre dospelého čitateľa. Vzhľadom na to, vzniklo kompromisné odporúčanie na minimálny vek čitateľa 10+. Každopádne, dielo Azitun je vhodné pre všetky generácie.

Feyové takmer nikdy nie sú jednoznačné a tak Ada Fey ponúka viacero čitateľských úrovní do ktorých sa čitateľ diela môže ponoriť. Môžete ho brať ako krátky príbeh, chuťovku na pobavenie, zároveň sa viete doň ponoriť hlbšie. Tento dynamický záhryzok pre každého vo svojich riadkoch (aj medzi riadkami) skrýva totiž hodnotné myšlienky a odkazy a kladie rôzne otázky. Môžete sa pozastaviť pri konkrétnych odkazoch alebo zamýšľať sa nad otázkami existencie, či ľudského vnútra, nad tým ako reagujeme a ako konáme, čo nami naozaj lomcuje, čo máme v sebe a čo je naozaj vidno. Ada Fey otvára tému ľudskosti, jej príznakov a základných emócií. Tieto podáva priamo a úprimne, využívajúc práve jednoduchosť detskej otázky, či prejav emócií, bez okolkov a masiek. Text ponúka aj nepriame, nezapísané odkazy a myšlienky, ku ktorým sa čitateľ dostane vnorením sa do diela hlbšie. O úrovni vhĺbenia sa do diela rozhoduje však čitateľ, je ponechaná možnosť slobodnej voľby, podľa vlastnej chúťky a nároku čitateľa.

Autorka zároveň ponúka, ako sama hovorí „kreatívne okienka“, ktoré dávajú možnosť čitateľovi dotvárať príbeh, jeho detaily, dokonca aj sám jazyk v rámci vlastnej predstavivosti. Nahustený dej pridáva na dynamickosti, krátke, neraz iba náznakovité opisy prostredia alebo postáv, prípadne chýbajúce slovo do vety vo vesmírnom jazyku, ponechávajú čitateľovi možnosť vzlietnuť na vlastných krídlach kreativity.

Ada Fey čerpá z vedeckých faktov, predovšetkým o vesmíre a z chémie. Tieto využíva ako základ pri budovaní literárneho diela. Azitun hýri symbolikou, nič tam nie je náhodou. Feyová píše jednoduchým jazykom, avšak venuje pozornosť bohatstvu slov, využíva aj dnes už menej používané obmeny. Spojenia, frázy oblieka do vlastných, autorských podôb a dáva im nečakané, nové rúcho, za ktorým často stojí viac, než iná podoba (uragán, omorika). Podobne motívy, s ktorými pracuje (guľka, slza) skrývajú v sebe zhrnutie otázok a odpovedí na autorkino štúdium javov, miest, príhod, sú svojráznou väzbou k nejakej téme, novinke alebo aj udalosti, najmä však ku charakteristikám uvedených javov alebo predmetov. V niektorých prípadoch majú priamu nadväznosť, inokedy ide o metaforické podanie. Či už slovníkom alebo vesmírom, autorka dala dielu aj edukačný potenciál. Azitun je totiž skvelým pomocným vzdelávacím materiálom.

Nejde však iba o príbeh. Azitun ponúka viac, než pútavé čítanie. Je to kniha, zážitok, hudba, hra aj pôžitok. Sú to vedomosti, spomienky aj dni budúcnosti. Knižná lahôdka, ktorú si viete vychutnať samostatne alebo s celou rodinou, či priateľmi. Autorka Ada Fey vytvorila kompletné vesmírne písmo (Talezesane tipoart) a slovník s vesmírnym jazykom (Talezes ulimi – vortarin). Nejde o ilustratívne zámery, lež o použiteľné písmo, ktorým môžete reálne písať. Slovník je dostatočne bohatý na to, aby sa dali tvoriť zmysluplné vety. Taktiež, Azitun dokáže nielen pobaviť, ale dospelého čitateľa vrátiť do detských čias a zároveň tomu detskému čitateľovi môže pomôcť odhaliť čaro takmer zabudnutých hier (sklenené guľky, priama tvorba „samohláskového“ jazyka). Nie sú to však iba autorkine úlomky z vlastného detstva, lež materiál vhodný na rozvoj a precvičovanie kognitívnych schopností. Ak chcete mať svoj vlastný jazyk, či tajné písmo, „samohláskovčinu“ môžete použiť ihneď, no môžete použiť aj azitunskú vesmírčinu. To však znamená, že ju musíte najprv ovládať, naučiť sa ňou písať a potom poznať aj vesmírny slovník, keby ste chceli ňou hovoriť. Ani toto autorka nenecháva na náhodu. Ak chcete prečítať niektoré odkazy v knihe Azitun, potrebujete siahnuť po vesmírčine. K cudziemu jazyku v rámci knižného diela autorka však ponúka preklad, aby čo najmenej rušil v čítaní a nenútil čitateľa do náročnejšieho pátrania po význame viet. Feyová nevnucuje vesmírčinu a v tomto sa, keď ide o text, drží minimalizmu.

Napokon, nevystali ani texty piesní (Poďme spolu, Úsmev hviezd), ktoré sú svojráznym úvodom a záverom príbehu. Zachytávajú podstatu diela, sú jeho zhrnutím. Úvodom pesnička pozýva na cestu do príbehu (Tak poďme statočne spolu…) a na záver ponúka zhrnutie príbehu, no zároveň posúva bodku za ním kamsi do diaľok, naznačujúc možnosť snívať a dotvárať, v ríši snov alebo za bdelého stavu (večerníček, snílkovia). Ada Fey v diele Azitun kladie dôraz na hodnotu toho najmenšieho, všedného (kvapka, voda), na silu slabého medzi najsilnejšími (chlapec) a základné charakteristiky ľudskosti, nezaoberajúc sa pritom človečinou, lež prirodzenosťou človeka (…cítim strach a cítim smútok…). Práve táto je v dnešnej dobe často zamaskovaná, neraz ju zakrývame pred inými aj pred sebou (strach, plač, úzkosť, radosť, iné pocity a vnútorné potreby…). Feyová zároveň vyzdvihuje základnú myšlienku Feyových – snom (predstavivosti, tvorivosti) by sa medze nemali klásť. Do toho vsúva vlastný odkaz, ktorým apeluje, z jednej strany, na potrebu zachovať hravosť a nechať žiť dieťa v nás bez ohľadu na vek, a z druhej zasa pripomína nutnosť dospieť. Aj preto autorka dielo venuje každému, deťom, dospievajúcim a dospelým zároveň.

Každému kto snívať chce,

každému, kto snívať vie,

každému, kto sa snívať ešte len učí…“