Napriek tomu, že ide o knihu primárne považovanú za dokument o natáčaní druhého hraného slovensko-slovenského* filmu na Dolnej zemi takéhoto rozsahu, ide o literárne knižné špecifikum mladej slovenskej dolnozemskej autorky Petry Častvenovej, ktoré funguje ako samostatné prozaické dielo so široko aplikovateľnými konštruktmi dolnozemského slovenského koloritu (ale aj širšie) a myšlienkami univerzálnej hodnoty. Autorka Petra Častvenová pracuje s niekoľkými rovinami a už vrstvenie diela hovorí, že aj napriek prozaickej prvotine, ide o obrovský spisovateľský potenciál, zároveň dielo, ktoré si v niektorých častiach vyžiada plnú sústredenosť čitateľa. Pritom ide nielen o svedectvo filmového počinu, lež svedectvo doby a súčasných pomerov, vychádzajúcich tak z tradície ako i reflexie udalostí a spoločensko-politických relácií, z jednej strany povojnového Balkánu a z druhej strany materskej krajiny (aj) dolnozemských Slovákov. Autorka je totiž priamou svedkyňou súčasnosti a ako taká znalkyňou reálií ktoré žije, zároveň bezprostrednou pozorovateľkou a účastníčkou filmového projektu a jeho realizácie.

Posledný domov Zoltána Hajdu je dielo „pomyselnej“ autorky, s pomyselnou hlavnou postavou, kde sa realita dojíma byť fikciou a sama je vlastne realitou. Môžeme ju označiť za písanú filozofickú polemiku až esej, s dvomi primárnymi rovinami. Autorka totiž hlavnú postavu buduje a tvaruje naprieč dielom a takýmto neobvyklým spôsobom polemizuje tak s postavou, ako aj sama so sebou a prostredím v ktorom žije, čím sa vlastne stáva jednou z hlavných postáv diela.

„Aj napáchnuté spomienky zo Zoltánovho vymysleného detstva aj naďalej sú škvrny na jeho koži. A tie škvrny si nedá, lebo sú jeho vlastné. To, čo nás poznačí, aj keď nás špatí, aj naďalej je časťou nášho života…“

Na tomto pilieri stojí rozjímanie sa, ale aj svojrázne zhrnutie situačnej existencie osoby zakotvenej v danom prostredí, vzťahov medziľudských, aspektov pojímania inakosti aj vzájomnosti zároveň a existencia človeka ako takého, predovšetkým v zmysle jeho ľudskosti.

„Sme iba ľudia, a aj naše chyby sú súčasťou nášho života, ktoré musíme rozumieť, na ne poukázať a pokúsiť sa ich opraviť.“

Zoltán Hajdu však vzniká na základe tradičnej, neraz naučenej, vsadenej, dobre známej a nevedno prečo, ale stále fungujúcej, opakujúcej sa chyby, za hrôzostrašnosťou ktorej sa neraz skrýva obyčajná chamtivosť, či neuvedomelosť, nerozhľadenosť.

„…každý kúsok môjho existovania sa podobá tomu, čo najviac nenávidím…“

Nacionalizmus a jemu podobné neduhy sú budované veľmi intenzívne aj dnes, podsúvané čoraz sofistikovanejšími spôsobmi.

„V ich stopách kráčali Mussolini, Hitler, Timúr, Caligula. Nechcem žiť podľa pravidiel toho, čo stálo životy mnohých, ktorí sa rozhodli nasledovať ho. Chcem sa cítiť bezpečne tam, kde viem, že ma nechápu a chcem, aby sa to, že ma nechápu, nikdy nestalo dôvodom, prečo by ma chceli zabiť. Chcem sa tešiť z rozdielov a predsa si nájsť miesto, kam patrím.“

Oproti filmu, ktorý sa primárne snaží zachytiť dušu prostredia s pôvodnými miestnymi historkami, svojráznymi archetypmi miestnych obyvateľov, ich vnímaním inakosti a dávkou balkánskej súčasnosti a horlivosti, kde sú miestne spoločensko-politické pomery a vzťahy krajanov s materskou krajinou spracované do rôznych príhod, hlavne úsmevne, bez zvláštneho vysúvania, autorka presne identifikuje a pomenúva problémy, servítku si pred ústa nekladie. Nerobí to ani v prípade Báčskeho Petrovca, ani Slovenska. Jasne vystihuje pocity Slováka, ktorý sa v rodisku stal akýmsi cudzincom a neraz čelí degradácii na novodobého prisťahovalca, kým v materskej krajine je tiež cudzincom a čelí degradácii na druhoradého Slováka až „Neslováka“.

„Prišiel čas, aby Slováci na Hornej zemi prestali hovoriť, že ani nevedeli o tom, že sme. Z rovnakých sme koreňov vyklíčili. Je načase, aby sme začali poznať každú svoju haluz.“

Vďaka špecifickej štruktúre, ktorá dovoľuje polemiku medzi samotnou autorkou a hlavnou postavou, otvárajú sa viaceré uhly pohľadu na základné témy nášho bytia ako takého, rozvetvujúceho sa do otázok situačných, historických i súčasných, za obrovského vplyvu spoločensko-politických podmienok minulých i prítomných.

„Naučím sa milovať všetko, ale naučím sa aj žiť s tým, že nie všetci to rovnako budú milovať… Som to, čím ma vaše oči vidia. A s tým súvisí aj môj vzťah k vám.“

Knižné vetvenie uhlov pohľadu, najmä cez filozofickú polemiku hlavných postáv, robí dielo univerzálnym čítaním a dovoľuje nahliadnuť do duše a myšlienkových pochodov postáv aj čitateľovi, ktorého sa, vzhľadom na vyhradené územné kotvenie, dielo priamo nedotýka.

Pozdvihnutiu diela na úroveň univerzálneho Častvenová pomáha krásnymi myšlienkami známych osobností, s mierou, v podobe svojráznych úvodov, či záverov, odkazov tej-ktorej časti diela, upriamujúc pozornosť predovšetkým na človečinu, nenechávajúc postavu ani seba znehodnotiť prispôsobením sa prúdu, zošrotovať pod nátlakom okolia a vzdať sa seba.

„Ľudskosť sa javí v tom, že tým, ktorých nemilujeme, prajeme aspoň šťastie.“

(Joseph Addison)

Druhá rovina knihy, cez prepojenie s filmom a príhody zo zákulisia jeho natáčania otvára okienko k tomu, čo zostalo „v tichosti pochované“, teda za kamerou a von sa nedostalo. V tomto zmysle je Častvenovej dielo doplnkom k samotnému filmu, aj jeho dokumentom. Umožňuje nahliadnuť do prostredia a otvára cestu k reálnym ľuďom, ich bojom, trampotám, slzám, smútku i radosti. Ukazuje lokálny živý kolorit, srdcia búšiace za realizáciu idey, ktorá ich nadchla, bez ohľadu na nedostatky a prekážky, s ktorými sa radšej rozhodli popasovať, než zahodiť sen.

Táto rovina, tiahnuca cez neľahké myšlienky Zoltána Hajdu a autorky, dotvára situačné momenty, vyvažuje ťarchu filozofickej a existenčnej, zároveň spoločensko-politickej polemiky a dielu tak pridáva nevyhnutnú vzdušnosť. Príhody a situácie zo zákulisia autorka podáva ľahko, jednoducho, úsmevne, takmer časopisecky. Práve tu vidíme, aké to naozaj bolo a je. Prepojenie s filmom, ale aj s prostredím je konkrétne a priame. Svedčí o tom, ako projekt denne vznikal a takmer zanikal, zachytáva podmienky za akých sa pracovalo, spolupracovalo, stŕpalo aj radovalo.

Zároveň dopĺňa a vysvetľuje časti filmu a ich spojitosť objasnením základu, na ktorom boli stavané a reálne filmové prostredie približuje čitateľovi, ktorý tak získava lístok do zákulisia aj do Petrovskej dediny. Svojským štylizovaným jazykom so správnou dávkou petrovčiny⃰ pod dozorom skúsenej jazykovej znalkyne Zuzany Koruniakovej Medveďovej, autorka na papier preniesla dostatočne autentický kus prostredia. Kultové, známe a menej známe slová určite pobavia a poučia, pripomenú. Kniha dokonca záverom ponúka aj Malý slovník petrovčiny.

Baranča – torta z praženého cukru a orechov
Pľac – trh
Sok – šťava

Dolnozemský vidiek v diele Častvenovej žije svojou skutočnou tvárou, nepredstiera žiadnu malebnú dedinku ako skreslenú oddychovú oázu. Práve naopak, lebo ako poznamenala autorka, vždy sa tu niečo deje. A nejde iba o pekné a veselé záležitosti. Sú tu začiatky a konce, čierne a biele body, drsné pohľady aj pohladenia, medzi nimi však kompletná bohatá škála možných a aj tých vymyslených odtieňov sivej. Autorka predkladá domácim aj cudzím petrovské móresy⃰, krásu tradície, zaujímavo však poukazuje na jej kontrasty, odhaľuje (síce petrovský, ale zároveň univerzálny) konštrukt večnej hrdosti a Petrovčana, dedinčana, ktorý silným byť musí, lebo buď si vlastnú dedinskú dôstojnosť zachová alebo ho dedina utantuje⃰, pochová⃰ (a s ním celú rodinu⃰). Neraz je práve „ten najhorší“ s veľkou pravdepodobnosťou iba nešťastný dobroprajník, ktorý nevedel alebo nedokázal s dedinou bojovať. A raz na pľaci⃰ povedané nemizne, lež mohutnie. Konštrukt Petrovčana, či petrovskej rodiny ako archaický archetyp tak neodolateľne pripomína celkom pútavú a zamyslenia sa hodnú zmiešaninu Dona Quijota de la Mancha a Sancha Panzu. Niekedy ide práve o rôzne boje s veternými mlynmi, no nie všetky sú naozaj Quijoteovské. Odkaz je však jasný – snílkom sny nezabíjaj, sedliakom zdravého rozumu nevymývaj. Spolu na tie mlyny majú.

Častvenová sa zároveň pýta, či ešte vyklíčia praví Petrovčania z poddaných zeme, rysujúc ich črty cez vlastné vnímanie rodiska a jeho obyvateľov.

„…naše rozdiely boli vybudované z našich podobností a tie podobnosti zase z rozdielov. Pravý Petrovčan vždy bol dobrým človekom – a to, že chcel byť prvý a pravý, bola sivá škvrna na bielej podlahe. A práve tá sivá škvrna tú podlahu robila dôležitou.(…) Tradícia aj naďalej bola tvrdá a krvavá – a keby taká nebola, bola by obyčajná, ako každá iná.“

Petra Častvenová pridáva vlastnú, omladzujúcu ornamentiku dedinskému koloritu aj obohatením miestnych historiek o symboliku prežitia a obstátia, zachovania identity na otcovských roliach nekonečnej plodnej roviny a tak im dáva hlbší zmysel. Zároveň poukazuje na schopnosť tohto prostredia rozličnosť žiť, pomaly ale predsa meniť sa a prijímať nové a iné a časom ho vidieť ako svoje, alebo aspoň „naše“. Aj keby to mala byť iba nehorázna petrovská (?) bzgrľa⃰.

Knihu dotvárajú nádherné fotografie Lukáša Sýkoru, ktorý s elegantnou ľahkosťou zachytáva a dokumentuje filmový počin, momentky z natáčania, filmové scénky a hercov, celý filmový štáb aj náladu. Premyslená, ucelená a do seba zapadajúca grafická úprava knihy od Any Máľachovej Miškovicovej podčiarkuje vizuálnu uhladenosť diela a obohacuje ho o vkusne až hravo a úsmevne zaradené prvky, ktoré čitateľa môžu celkom vtipne prekvapiť.

Knihu vydalo NEXT Picture v spolupráci s Divadlom VHV Petrovec. Prezentácia knihy sa uskutočnila v deň srbskej premiéry filmu Vitaj doma, brate!⃰ v Báčskom Petrovci (27. 8. 2022).

……………………………………………………………………………………..

Slovensko – slovenského: realizovaného v slovenskom prostredí na Dolnej zemi (v tomto prípade v Báčskom Petrovci) za účasti tak miestnych Slovákov, ako aj zo Slovenska. Prvým hraným filmom bola dráma Mišo, (Juhoslávia,1985; 76 min), Juhoslovanská filmová adaptácia rovnomennej poviedky Jána Čajaka ml.; Réžia a scenár: Ján Makan, Hrajú: Dušan Jamrich, Marián Slovák, Ana Tomanová, Stela Ćetković…
Petrovčina: obmena jazyka bežná v Báčskom Petrovci
Petrovské móresy: pravidlá, správanie sa podľa stanovených pravidiel prostredia
Utantuvať, pochovať (aj celú rodinu): zničiť, vyradiť čiastočne alebo úplne zo spoločnosti, označením za nevhodného marginalizovať, trápiť, sužovať, spôsobovať ťažkosti (neraz sa nálepkovanie dotýkalo celej rodiny a ďalších generácií)
Pľac: trh
Bzgrľa: mucha. Kiežby bola iba jedna, ale roj… (Pozor na 46-tku).
„Niektoré zvieratá sa volajú tak divne, napríklad mucha. Mucha by sa mala volať bzgrľa, a keď je veľká mucha, tak bzzzzzzgrľa.“ (režisér filmu Vitaj doma, brate! Peter Serge Butko citoval Júliusa Satinského v situácii, keď práve muchy spôsobovali problémy pri natáčaní filmu, čo Petra Častvenová, autorka knihy Posledný domov Zoltána Hajdu zachytila v časti knihy s rovnomenným názvom – Bzgrľa).
Vitaj doma, brate! je cezhraničný filmový počin realizovaný v Báčskom Petrovci (Slovensko/Česko/Srbsko, 2022, 104 min.) ponúkajúci nahliadnutie do prostredia a života krajanov úsmevným spôsobom, zároveň črtajúci témy a otázky ich obstátia ako autochtónneho menšinového spoločenstva na území pohnutého Balkánu (mesto Báčsky Petrovec/Bački Petrovac je súčasne sídlom rovnomennej obce (okresu, pozn. aut.), do ktorej patria aj dediny Hložany, Kulpín a Maglić. Báčskopetrovská obec je rozlohou jednou z najmenších obcí na tomto území, zároveň je to jediná obec v Srbsku s väčšinovým slovenským obyvateľstvom); Réžia a scenár: Peter Serge Butko; Hrajú: Róbert Jakab, Jaroslav Valentík, Miroslav Babiak, Marína Dir, Ján Sklenár, Petra Polnišová, Anna Šišková, Vlado Černý, Martin Hofmann, Radoje Čupić…
Báčsky Petrovec (Bački Petrovac, Petrovec, Petrovská dedina): Báčsky Petrovec je síce svojimi charakteristikami dedinou, avšak s mestským statusom. Od roku 1848 sa Petrovec osobitnou výsadou vrchností z dovtedajšieho statusu dediny (pagus) povýšil a uznal za mestečko (oppidum). Petrovčania vám to určite pripomenú, podobne ako im svoju „najslovenskosť“ s hrdosťou pripomenú Padinčania, Hložančania (vojvodinské dediny s prevahou slovenského obyvateľstva nad 87% až 95%). V Petrovci však môžete do dediny aj ísť – znamená to, že ste sa vybrali do centra mesta.