Dátum: 09.11.2022

Autor: Feyars

Farby azitunského sveta v podaní Vladimíra Valihoru

On je ten, ktorý nám umožnil vidieť azitunský svet. Urobil ho vnemom dostupným, akceptovateľným, takmer hmatateľným, priam ho zhmotňuje a tak sprístupňuje každému, kto sa ním chce poprechádzať, až osloviť tých, ktorí v ňom žijú

Ilustrácie ku knihe patria, idú ruka v ruke. Aj keď sú často definované ako sprievodný prvok, ktorý má za úlohu zjednodušiť pochopenie textu, či výtvarná výzdoba ktorá spestruje knižné dielo, sú omnoho viac. Sú umeleckou odpoveďou na (najčastejšie) konkrétne literárne dielo. Ilustrácie totiž už dávnejšie nie sú iba slúžkami textu. Sú umelecky hodnotnými vizuálnymi prvkami toho-ktorého diela a tvoria s ním symbiotický celok. Aj napriek tomu, mnohé by obstáli samostatne, ako hodnotné diela výtvarného umenia, klasickej alebo digitálnej vizuálnej tvorby. Na druhej strane, stratili by príbeh, ktorý za nimi stojí, rovnako ako by daný text stratil bujnosť, nápovedu tónov, ktorými žije. Neraz však knižné kresby nielen zhmotňujú do vizuálnej podoby napísané slová, lež text dotvárajú, sú jeho nadstavbou. Ilustrátor ich síce pretáča do kresieb, ale zároveň im pridáva vlastnú autorskú pečať, svojské videnie napísaného, ktoré vyjadruje tak formou, ako aj technikou a farbou.
Feyarsovský projekt Azitun vizuálne zastrešuje skvelý ilustrátor Vladimír Valihora. Valihora svoje prvotiny mal zverejnené v mládežníckom časopise Vzlet, neskoršie aj v časopise pre deti Zornička. Práve dopyt po ilustráciách k textom pre deti ho posúval ďalej a čoraz viac zviditeľňoval jeho prácu. Za sebou má vizuálne dotvorenie knihy pre deti Mesiac nad naším dvorom Miroslava Gašpara, je autorom ilustrácií k zbierke rozprávok Maui Kataríny Mosnákovej Bagľašovej, či zbierke básní Pán v oranžovom kabáte Zoroslava Speváka Jesenského, tiež početných ilustrácií k iným textom. Od kresby rukou sa, vzhľadom na súčasnú dobu, jej výdobytky a potreby, presunul aj do sveta digitálnej vizuálnej tvorby. Počítačová kresba ako dominantná ilustračná tvorba dneška má u Valihoru primárne miesto, no náčrty ideí, prvé stvárnenie obrazov, či postáv neraz sú zachytené na papier. Často totiž najprv rysuje rukou a tak tieto základy zostávajú ako svedectvo vzniku ilustrácie, stvárnenia postavy, úlomkov deja. Kresba tak zostáva jej základom ilustrácie a autor ju neskoršie dotvára a upravuje.
Voľná tvorba a ilustrácia sa navzájom prelínajú, spája ich podstata výtvarného spracovania. U Valihoru dominuje realistické podanie, s prvkami fantastična. Autor nedáva dôraz na zachovanie príznakov jedného konkrétneho umelecké smeru, skôr slobodne do diel zaraďuje tie prvky, ktoré považuje za vhodné a ktoré mu umožňujú definovanejší výraz. Niekedy je na nich badať svojrázny náznak impresionizmu. V tvorbe majú prevahu rovné poťahy, priame, najmä zvislé viditeľné čiary, nezostáva však pri linearizme. Nevyhýba sa ani dynamike šikmých poťahov, či horizontálnemu budovaniu obrazu. Hĺbku a textúru realizuje skôr farbami, ich prelínaním sa, ktorým zároveň neraz tvorí aj svetelné premeny.
Pre Valihorovu tvorbu je príznačná plnofarebnosť, bez ohľadu na to, či je niektorá ilustrácia podaná ako vzdušná kresba, akoby zachytená ľahkosťou štetca pri tvorbe vodovými farbami alebo plnofarebný, nepriehľadný výtvor. Týmto im dodáva plnosť, objekty nenecháva v ireálnom vzdušnom prostredí. Nestráni sa však nízkej tónine bez výrazného kontrastu. Farebný tonus ponecháva vo funkcii dimenzovania negatívneho priestoru, ale aj zvýraznenia primárnych objektov a zachytenia svetelných efektov. Práve vzťahom medzi obrazcom a pozadím vyjadruje atmosféru v akej sa nachádza hlavný objekt, prípadne pozadie vypĺňa farebným nádychom s nim ladiacim, a takto ho dostáva do popredia bez toho, aby nám pozornosť odvádzali silné farebné náprotivky. Priestorovú dimenziu tvorí postupne, v ilustráciách často totiž využíva priľahlé a od seba nevzdialené farebné odtiene. Dynamiku a dôraz nebuduje výrazným kontrastom, či ostrou farebnosťou, aj keď sa jej nie vždy vyhýba.
Výnimočnosť Valihorovej tvorby spočíva najmä v tom, že takmer každá jedna ilustrácia je bohatá na detaily, ktoré niekedy prvým pohľadom nedokážeme zachytiť. Takto nám dáva možnosť odhaľovať svet ilustrácie, jej obsah a plnú krásu každým novým nazretím. Nepodáva iba ilustračné vysvetlivky, lež plnohodnotné ucelené obrazy, ktoré si pýtajú vhĺbenie sa, pozorovanie a ponúkajú nadšenie a radosť z prekvapenia nad každým novoodhaľeným prvkom, ktorý v sebe majú. Pýtajú si preštudovať si ich, skúmať. Týmto autor pridáva do svojich diel vrstvenie, ďalšie roviny, ktorými dotvára hĺbku a zmysel vlastného výrazu. Tieto takmer skryté prvky však neodvádzajú pozornosť od primárne stvárňovaného úkazu alebo objektu, autor ich akoby zámerne zahaľuje do farebných odtieňov menej výrazných a splývajúcich s celkom. No nenecháva ich na úrovni vedľajších, načrtnutých prvkov alebo priestorovej ozdoby, lež ich buduje plnohodnotne. A preto ilustrácie Vladímira Valihoru môžeme pozerať a skúmať opäť a znova, vždy nám ponúknu viac, než to jedno, prvé zhliadnutie. Autor však nezabúda ani na vnútorný svet postáv a tento tvorí pozíciou vo vzťahu k iným objektom, ale aj vizualizáciou citov a zámerov a to tak výstižne, až ich môžeme jasne definovať a porozumieť im. Valihora dokáže zachytiť nielen radosť a smútok, lež aj šibalstvo, či vážnosť chvíle, náznak nerozhodnosti alebo odhodlanosti. Práve preto sú nám postavy stvárnené autorom akosi blízke, dokážeme im porozumieť, rozumieme ich vnútru a zámerom, čo nám umožňuje stotožniť sa s nimi, prežívať dej, situáciu naplno.
Práve Vladimír Valihora vizuálne stvárnil postavy, objekty a vôbec nádych a svet príbehu Azitun autorky Ady Fey. Nejde iba o výtvarné zobrazenie napísaného, lež slobodný, rovnocenný autorský výraz. Ako tvorca vizuálneho azitunského sveta, mal Valihora totiž na starosti kompletný vzhľad postáv, objektov aj farebnú tóninu príbehu, či jeho častí. Môžeme hovoriť o ucelenom seriáli ilustrácií, so spoločnými bodmi v spôsobe podania. Je to určite hodnotný posun v autorovej tvorbe, kedy viac a slobodnejšie dáva do popredia vlastný spôsob výrazu, pracuje s komplexnými kompozíciami a neľahkým vyvážením kontrastu, zároveň vďaka vlastnému realistickému sklonu namiesto abstraktu a pomyselného rysovania, ponúka nám svet vnemom dostupný, akceptovateľný, takmer hmatateľný. Priam ho zhmotňuje a tak sprístupňuje každému, kto sa ním chce poprechádzať, až osloviť tých, ktorí v ňom žijú.