Dátum: 23.12.2022

Autor: Antónia Labajová

Nie je to sen, čo marí sa

Snívanie nie je odrazom detinskosti, či infantilnosti, ale naopak, dôkazom sily osobnosti a dôležitou súčasťou našich pozemských životov. Pretože ten, kto vie snívať, vie aj žiť

,,Nie je to sen, čo marí sa,

sen, čo sa sníva iba raz,

žiadna kvapka divom nie je,

až kým jej moru nechýba.“

Toto je jedna zo sloh, ktorými sa začína kniha Azitun – Viem, prečo sa hviezdy na mňa usmievajú, od slovenskej autorky Ady Fey. Už samotná obálka tohto diela lahodí očiam vďaka vizuálne príťažlivej kozmickej ilustrácií. Aj napriek tomu, že samotné dielo nemá ani päťdesiat strán, jeho obsah stojí za to! Pridanou hodnotou sú nielen verše na začiatku a v závere, ale aj slovník vesmírneho jazyka, ktorý obohacuje dielo a robí ho výnimočným. Slovníček, ako ho autorka nazvala je nielen prínosom, ale aj nevyhnutnosťou pre porozumenie častí diela. Na celej knihe je do očí bijúca skutočnosť, že autorku táto tematika napĺňa a je v nej ako doma. To naznačuje, že nejde len o komerčnú knihu, „zbúchanú na kolene“, ale o kvalitne prepracované dielo, ktoré na čitateľovi dokáže zanechať stopu. Dielo jemne pripomína legendu, Malého princa. Nie na základe podobnosti v príbehu, ale v tom, že posolstvo si konkrétny čitateľ dokáže vyvodiť podľa životného obdobia, počas ktorého sa mu dostane do rúk kniha Azitun. Pre tých mladších to môže byť len kniha za účelom pobavenia, či vyplnenia času. No starší čitateľ sa do neho dokáže ponoriť omnoho hlbšie a precíznejšie, čím sa mu vynoria aj slová medzi riadkami. Pre dospelých môže byť toto dielo cestou, ako sa vrátiť do detských čias a nostalgicky sa vnoriť do sveta fantázie, predstavivosti, fikcie či nadprirodzenosti. Táto „jednohubka“ však ani zďaleka nenapĺňa doslovnú charakteristiku tohto výrazu, ale dokazuje, že aj krátky príbeh v nás môže ešte dlhý čas prebývať a vchádzať na um. Krásne ilustrácie neobohacujú iba obálku, ale sú súčasťou aj samotného textu, na niektorých stranách dokonca priamo vsunuté do pozadia.

Čo sa týka vekovej kategórie, pre ktorú je kniha odporúčaná, autorka uvádza, že obsah hravo zvládnu aj čitatelia mladší ako desať rokov. Po jej prečítaní je zrejmé, že kniha má jemný nádych diel určených deťom, no nie je tomu úplne tak. Azitun je vďaka jednoduchým súvetiam a krátkemu rozsahu vhodná pre deti, ale na svoje si prídu aj starší čitatelia. Príbeh je krátky, jednoduchý, no o to viac chytľavý. Čitateľ je od prvého riadka vtiahnutý priamo do deja a má pocit, že sa zo svojej izby preniesol priamo do kozmického sveta. Autorke, Ade Fey sa oceňuje nielen pútavosť príbehu, ale aj odbornosť, či dôraz na zdanlivo nepodstatné maličkosti. Pri jeho čítaní vám začnú prichádzať na um otázky a myšlienky ohľadom samotnej existencie, či neobmedzenosti vesmíru. Vesmírny jazyk nie je iba nepodstatnou nutnosťou knihy o vesmíre, ale je priamo dosadení do textu, čím sa celému príbehu pridáva na dôveryhodnosti. Autorka dáva čitateľovi pocit dôležitosti a priestor na bezhraničnú predstavivosť a kreativitu, ktorú zosobňuje v priestore pre dotváranie si príbehu. O to vzácnejšia a magickejšia je knižka v tom, že jej autorkou je slovenská spisovateľka, vďaka čomu je príbeh kvalitne napísaný a neovplyvnený nedokonalosťou prekladu, s čím sa pri mnohých detských knihách stretávame pomerne často. Dovolím si však tvrdiť, že jedinú zápornú vec, na ktorú som sa počas čítania upriamila, bola pomerne ťažká výslovnosť mien postáv, čo na druhej strane sa pri vesmírnom jazyku očakáva. Pre mladších divákov to však môže pôsobiť krkolomne. Avšak odhliadnuc zanedbateľnú drobnosť, je dielo Azitun – Viem, prečo sa hviezdy na mňa usmievajú, od slovenskej autorky Ady Fey výnimočná kniha, ktorá nenechá chladným nielen mladých čitateľov, ale aj starších, či dokonca dospelých, ktorí majú sci-fi v obľube a nechcú stráviť jeho čítaním večnosť. Ilustrácie vo mne zanechali obrovský dojem a len ťažko si viem spomenúť na iné dielo, ktoré by ma takto nadchlo len samotnou obálkou. Oceňujem aj stručný záver, ktorý poskytuje čitateľovi zhrnutie diela a na druhej strane priestor na individuálne dokončenie príbehu, čo predstavuje len záverečnú bodku za veľmi vydarenou slovenskou knihou. Podpora slovenských autorov a ich uprednostňovanie pred zahraničnými je nesmierne dôležité pre celú literárnu obec, nakoľko vnáša nádej do dnešného sveta pohlteného zahraničným trhom a zahraničnými dielami, že aj slovenské knihy stoja za povšimnutie.

Na záver by som dala do pozornosti autorkine verše vo venovaní, ktoré nám dokazujú, že snívanie nie je len pre deti, ale aj pre nás, dospelých, ktorí častokrát zabúdame, že sme boli kedysi dávno deťmi. Snívanie nie je odrazom detinskosti, či infantilnosti, ale naopak, dôkazom sily osobnosti a dôležitou súčasťou našich pozemských životov. Pretože ten, kto vie snívať, vie aj žiť.

,,Každému, kto snívať chce,

každému, kto snívať vie,

každému, kto sa snívať ešte len učí..“ – Ada Fey