Je zaujímavé vidieť čo toto dielo robí svetu. Nečakala som, že odhalím tábory. Prekvapuje aj to, že poriadne recenzie takmer nie sú. Je to podivné, keď vezmeme do úvahy, o aký skvost (svetoznámy) ide. Tajnička sa však rozlúštila sama. Mnohé vznikli vtedy, kým ešte internet nebol takto prístupný. Okrem toho, ide o tvrdý oriešok. Pýta si povedať toho tak veľa a zároveň tak málo. Domnievam sa, že ide práve o tú veľavravnú a mnohovýznamovú jednoduchosť, z ktorej je dielo utkané. V tej je jeho krása. Je to chuťovka ktorá sa nečíta, lež premýšľa. Práve preto aj tie hodnotnejšie recenzie otvoria viac otázok, než ponúknu odpovedí. Už len žánrové zaradenie diela je otázne. Je to príbeh, filozofická rozprávka, poviedka pre deti? Fantastika, autorov monológ o detstve, svojrázna biografia, či akási rozvetvená poučka? A o čom/o kom to vlastne je? O akomsi malom princovi, o autorovi, o svete detí, neviditeľnej kráse, či o hodnotách spoločnosti, sveta?
Pri študovaní materiálov k tomuto dielu, všimla som si, že sú názory tak vyhrotené, až vytvárajú oproti sebe stojace tábory. Ten, ktorý tvrdí, že ide o dielo bez väčšej hodnoty, skôr niečo čo sa „nosí“ ako módny štýl, alebo ide o „povinnú jazdu“, aby ste sa vedeli zaradiť do cieľovej skupiny podľa vlastného obrazu (intelektuálov, vzdelancov, kultúrnej smotánky…). Potom, ten druhý tábor, ktorý tvrdí, že dielo má priam liečivé účinky a nariekate pri ňom hodinami. Veľmi málo názorov zakotvilo niekde pomedzi, v strede. Už toto však o diele Malý princ hovorí celkom dosť. Máloktoré diela totiž dokážu takto hýbať svetom. Kto má pravdu? Len ten, kto si na toto Exupéryho dielo poriadne posvietil. Lenže, pravda je vždy v očiach čitateľa. A táto pravda o čitateľskej pravde je trvalá a nemenná. Takže tých právd bude určite viac. Vlastnú však budete mať iba vtedy, ak sa rovno za ňou vyberiete a dielo Malý princ preskúmate. Už len preto odporúčam knihu pozorne si prečítať.
Keď ide o tábor s negatívnym ladením k Exupéryho dielu Malý princ, v niečom sa predsa zhodneme. Mienim totiž, že nejde o „detskú knihu“. Je to síce čítanie, ktoré je vhodné aj pre detského čitateľa, no určite nejde o typickú literatúru pre deti.
Pozastavila som sa tiež pri názore, že kniha je fajn, lebo je krátka. Ľahko sa číta, no nič svetoborné v nej nie je. Dávam za pravdu, Exupéryho myšlienky nie sú novou teplou vodou. Avšak spôsob akým sú podané je priam úchvatný. A toto už novou teplou vodou veru je. Toľko toho povedať na niekoľkých stranách a zároveň tak jednoduchými slovami, je výnimočné a určite obdivuhodné. Áno, aj ja som sa pýtala, či nejde o nejaké zápisky, niečo čo si autor poznačil pri páde do Sahary, keď mu šlo o prežitie a prípadne sa mu marili rôzne veci. Je to síce možné, no nebude to o tom. Prečo? Preto, že človek v takom stave by nedokázal takto skĺbiť myšlienky, obrazy, kontrasty. Tie nie sú náhodne tam nahodené. Má to hlavu a pätu, má to formu. A potom – jazyk, slová. Keby sa vám už „hmlilo“, slová ako korheľ, horenos, záľaha, spiežovce by tam neboli.
Neviem si vybrať čo je najdôležitejšie, ani tú najkrajšiu myšlienku z diela. Odchod, rozlúčka, stretnutie, práve tá dôležitosť/nedôležitosť malých, až smiešnych, podivných vecí, tém. Skrotil si Exupéry mňa, či ja jeho? A kto je potom za koho zodpovedný? Navzájom? Áno, viem: „Kto sa nechá skrotiť, tomu hrozí, že si trochu poplače…“. Žiaľ, dospelí nie sú deťmi a mali by aspoň trochu nimi byť, rozumieť deťom, však nimi kedysi určite boli. Veľa vecí, len tak, pre nič-za nič, sme prestali vidieť, nedokážeme už vidieť (veľhad). No aj napriek tomu ako had (ten v púšti) dokážeme uštipnúť, len tak, pre potešenie. A je únavné stále objasňovať, prečo je aj púšť krásna.
V Malom princovi sa skrýva tak predstava (nielen) detského sveta, ako aj irónia reality. Umelé hodnoty spoločnosti, všeobecné nastavenie záujmov aj spôsobov zmýšľania, ktoré vôbec nie sú naše. Berieme ich ako samozrejmosť, prirodzené nastavenie. Nepozastavíme sa nad nimi, lebo nevidíme, nevnímame (srdcom). Lenže toto je lož, maska, forma bez podstaty. A mnohí trpia. Nechcú sa totiž zatratiť, chcú byť sebou, zostať verní vlastnému ja, dať dieťaťu šancu a užiť si ho, rozumieť mu. No aj napriek tomu, kladieme si masky, snažíme sa pôsobiť rozumne, aby sme boli spoločnosťou, žiaľ, často aj tým užším kruhom ľudí vôkol nás, ako-tak akceptovaní. Pretvárka, ktorá nás časom pohltí, bujarosť života (nie iba detstvo ako také) v nás zatratí. Koľko snov, talentov zabili dospelí ešte v ich zárodkoch a to práve svojou predstavou o svete, o tom, čo niekomu bude na úžitok?
Dospelosť je nákazlivá choroba. Treba viac dieťaťa, aj keď, uznám, pýta si to štipku rozvahy. V akých však neuveriteľných „maličkostiach“ sa skrývajú hrozby a na aké „blbosti“ vieme strácať čas. To zasa ten „dospelácky“ svet, ktorý sa na veci, javy nepozerá správne (srdcom). Ach, aký je umelý… Vraj správne a reálne hodnoty, no najčastejšie sú to iba prázdne rečičky (Nikto mu však neuveril, a to preto, ako bol oblečený… svoje názorné predvedenie zopakoval vo veľmi elegantnom obleku. A tento raz všetci jeho výklad prijali.).
Dokedy sa takto budeme trápiť? Prečo si to robíme? Však si len spomeňte, čo dokáže škatuľa v detskej predstavivosti. Áno, sám Exupéry hovorí, že sa svetu dospelých prispôsobil. A už nedokáže vnímať tak, ako by si prial („Lenže ja, žiaľ, nie som schopný vidieť barančeky cez steny škatúľ. Asi som už trochu ako tí dospelí. Pravdepodobne som zostarol.“) Zdá sa však, že práve v schopnosti prispôsobiť sa je skryté tajomstvo života, či prežitia. Autor akoby smútil za detským svetom, no zároveň vie, že ak sa neprispôsobí, neprežije. Vie, že taká cesta nebude ľahká. („Prispôsobil som sa im. Zhováral som sa s nimi o bridži, o golfe, o politike a o kravatách. A každý dospelý bol veľmi spokojný, že spoznal takého rozumného človeka…“)
Tento náš svet je ako korheľovo „kolo“. Ono je už samo po sebe nezmyslom. Ako takému mu nerozumieme, ale prečo potom existuje? Vždy je ľahšie „súdiť“ a pohŕdať. Čo sa však skrýva vo vnútri? Málokedy sa naozaj počúvame a počujeme. A hádam aj preto si tak málo vieme pomôcť. A aj ja sa pýtam, ako utešiť, keď „krajina sĺz je úžasne tajomná“. Keď žijeme predstavu, ako obchodník, na slzy čas nemáme. No človek sa vždy niečím uteší, píše Exupéry. Toto však ja osobne neviem prijať ako všeobecnú pravdu. Zároveň je to takmer jediná myšlienka z tohto diela, s ktorou nesúhlasím.
Zem, planéta prázdna, bez ľudí, planéta čísel, planéta krás a Človeka takmer nikde. Tam kde sú, tam zdá sa, krása nie je. Rovnako osamote v púšti, ako aj medzi ľuďmi. To je už týmto svetom tak nejako dané. No stále existuje tá naša, vlastná cesta… Treba mať odvahu a vychodiť si vlastný chodník.
Tak úprimne a tak premyslene, ako to všetko zachytil Exupéry v Malom Princovi, to sa napodobniť nedá. Či už ide o pravdu o pominuteľnosti, alebo o dôležitosť niečoho, čo je naše. A potom, tá viacvýznamovosť zahalená do 4. skromných tŕňov, ktoré by mali postačiť na obranu/ochranu vlastného sna. Och, aká naivita z jednej strany, z druhej však sila, ktorá neraz vie prekvapiť. Hodnotu toho čo máme zistíme až vtedy, keď to niečo stratíme. Práve preto potrebujeme mať aj takúto skúsenosť, vidieť veci iné, pohnúť sa z miesta, získať nové skúsenosti, nové informácie. Tieto je však potrebné aj spracovať, uvedomiť si ich, premyslieť a tak budovať seba.
Exupéry akoby ľutoval nad vlastným strateným svetom, no zároveň hovorí aj o prispôsobení sa. Z toho čítam, že bojovať o svet Malého Princa je dôležité a takýto treba chrániť, no je nutné zachovať v ňom aj kus sveta dospelých. A život, ten treba brať tak, akým je. Je premenlivý. Všetko je premenlivé. Aj to, čo sa za nášho života ani len nepohne. Je však lepšie mať akýkoľvek systém, než úplnú anarchiu (disciplína pri baobaboch, či potreba rituálov podľa líšky). A bez ohľadu na to, či budeme počuť spiežovce alebo uvidíme slzy, je to náš život. Už len preto by mal byť pre nás dôležitý. A aj smútok vie byť krásny. Je nám síce ľúto vidieť niekoho odchádzať, mali by sme však mať radosť, že s nami bol.
Môj svet má veľmi blízko k svetu Malého Princa. Každý hádam má svoj svet, ak sa už načisto „nezdospelil“. Ale, čo potom robiť s tými svetmi? Ako ich vnímať, ako vôbec fungovať vo svete svetov? A čo ramienok pre náhubok? Práca za nami, je naozaj dobrá? A keby sme nič neurobili, bolo by to lepšie? Aj ja v noci rád načúvam hviezdam. Ani čo by päťsto miliónov spiežovcov… a spávať mi nedá otázka: „Zjedol, či nezjedol baranček tú kvetinu?… A ani jeden dospelí nikdy nepochopí, že je to nesmierne dôležité!“. Rozumie tomu ten, kto dokáže vidieť možné následky…