Dátum: 19.03.2024

Autor: Feyars

Spisy jednej Martiny

Zaujíma ma všetko. A okrem toho ešte všetko tvorivé, kreatívne, aspoň trochu súvisiace s umením. Knihy mi pomohli rozvíjať predstavivosť a obrazotvornosť a občas som vďaka nim unikala z môjho obyčajného všedného života do toho knižného príbehového – prezrádza spisovateľka Martina Grmanová. Ale z príbehov sa skladá aj náš svet, a tieto dva svety sa navzájom prestupujú a prepájajú…

Tvorba Martiny Grmanovej dýcha úlomkami duše, ktoré sa chvejú a vznášajú na mierne dynamických prúdoch vetra. Niekedy sa pletú jemne do vlasov ako zvírený prach, inokedy škriabu ako zrnká piesku v oku, až režú ani kúsky skla. Tieto Grmanová skladá do mozaiky, podávajúc záchyty vlastných emócií, reakcií, tvorí citové obrazy, najmä keď ide o jej poetickú tvorbu. Čisto a jednoducho, bez patetiky a autenticky. Vanie z nich pokora, pochybnosti, ale aj nesmierna sila.        

(M. Grmanová: Chiméra, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2015)

 

Grmanová knižne debutovala v roku 2015 básnickou zbierkou Chiméra. Práve jej poetická tvorba má v literárnych kruhoch najväčšiu ozvenu. Ako to uviedol Ján Zambor v doslove tohto diela: „Na pozadí  nákladnej štylizovanosti súčasnej poézie slovenských žien zaznieva v zbierke prostý čistý hlas. Aj lyrická aktérka týchto básní sa konfrontuje a autoštylizuje, ale neprekračuje mieru únosnosti.“ Práve subtílnosť výrazu, jeho odmeranosť dáva Grmanovej expresii zvonivý hlas a je zároveň súčasťou jej literárneho podpisu.

 

(M. Grmanová, Chiméra: Chiméra, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2015)

 

Jej prvá zbierka básní svedčí o obrovských spisovateľských možnostiach, o jedinečnom výraze, sledovaní trendov a nebojácnosti experimentovať. Je svedectvom chvenia, ale i zrenia duše. Grmanová slovo dotvára vizuálnou gradáciou, premysleným, funkčným riadkovaním.

 

V hľadaní seba(sa) a tej správnej formy, či žánru, nevystala v tvorbe Martiny Grmanovej ani próza pre dospelých. Próza je tiež jasná a čistá, bez zbytočných vsuviek. Je badať, že autorka skúma, študuje. Javy, témy, situácie, ich vplyv a o nič menej aj spôsoby ich literárneho podania a techniky písania. Dej je však, oproti sile poetického výrazu, jemný. Nečakané nasmerovanie alebo nová perspektíva ho robí pútavým a príznačná jednoduchosť jazyka z jednej, naopak, ucelenosť viet a jasné podanie myšlienok z druhej strany, robia Grmanovej prózu plynulou a ľahko čitateľnou.

 

(…)

„Aj dnes, keď som si šiel zaplávať, som sa na tom schuti zasmial. Priamo uprostred bazénu som dostal záchvat smiechu, takmer ma chytali kŕče v žalúdku. A keď som videl tie vystrašené pohľady naokolo, smial som sa ešte viac. Totiž, keď sa začnem smiať a plávam pritom, vyzerá to, akoby som sa topil. V skutočnosti sa len smejem. Ale ľudia vždy dajú avízo plavčíkovi,  ten skočí do vody a pokúša sa ma zachrániť. Keď zistí, že sa netopím, vynadá mi. Vraj sa zasa raz zbytočne zamočil. Zatiaľ mohol pozorovať pipky v plavkách, čo sa pred ním pretŕčajú. Myslí si, že to robí nebadane, celkom inkognito, spoza slnečných okuliarov ako veľký frajer, ale pritom zakaždým otáča hlavou zo strany na stranu. V smere pohybu dievčat. Ľudia sú sprostí. Dnes opäť zavolali plavčíka. Vytiahol ma na breh a začal mi dávať umelé dýchanie. Vytrhol som sa mu. Nech si na tieto intímnosti nájde nejakú ženskú, nie mňa.

Pri bazéne leží moje telo. Vedľa plavčík, lekár a kopa cudzích ľudí. Prišli na predstavenie. Bazén je takmer prázdny. Len pre mňa. Stálo to za to. Idem si zaplávať. Začínam sa smiať. Predsa len, je to neskutočne zábavné…“

 

(Martina Grmanová: Pri bazéne)

 

Okrem toho, Grmanová píše aj iné texty a skladá piesne. Viac než 30 článkov uverejnila v rámci blogu portálu SME. Otvára v nich dušu a podáva momentky, situácie, ktoré nás berú tam, kam sa čoraz menej dostávame z vlastnej zaneprázdnenosti, otvára nám bránu k sebe, spomienkam, hodnotám, ponúka čln na vplávanie do tichých vôd vlastných myšlienkových oáz, nostalgie, prehodnocovania, aj ticho-úsmevných poznámok, akceptácií seba(sa) aj denných, obvyklých a tých menej bežných príhod. Pritom, ani Grmanová neunikla svetobôľu a je ho čítať v riadkoch a medzi riadkami autorkinej tvorby:

 

***

dažďová

 

mohla by som sa opýtať tú travisovskú otázku why does it always rain on me? stojím presne pod dierou

v streche autobusovej búdky.

zasa jeden z tých zvrátených “zákonov” a Murphyho výrokov typu “všetci sú blázni, iba ja som lietadlo.” všetko je ako obyčajne. ja som naopak. prší. prším.

vodiči áut súťažia, kto ošpliecha viac ľudí. tajne si píšu čiarky na prístrojovú dosku. a nikto o tom nevie. prší. na pery, na nos, líca. kúsok panelákového mesta sa vynára z mliečnej hmly. a do toho vpláva biely dym z kotolní. biely v bielom. a predsa ho vidieť. a dym zo mňa. CO2, ktoré práve vydýchnem. teplo. energia. vracia sa, ktoviekam. do ďalšieho z tých nekonečných začarovaných kruhov. a mne ostáva zima z tohto upršaného dňa. zima až pod viečka, kde sa mi sníva iný svet.

prší. za oknom. vyložím si nohy na radiátor a nasávam stúpajúce teplo.

 

***

 

lienky a dvadsaťtrojky

 

chuť. chuť písať prichádza len tak. neohlási sa, nepošle telegram, nezavolá. len príde. a vtedy viem, že je tu. a že musím.

myšlienky sa zvlnia, chvíľu postoja, otočia sa a akoby nič zasa odplávajú. a príde okamih, keď si poviem, toto, presne toto si chcem pamätať. chcem, aby to ostalo. presne tento pocit, táto chvíľa, tento život. ale. poobedie prikryje ráno. a večer, ten sa skryje v tme a v predstavách. všetko zmizne. veci sa dejú, prekrývajú ďalšie a pre tie prvé neostáva miesto. nahrávať svoje myšlienky. pekne po poradí. a potom si z nich vybrať. toto áno. toto nie. krajšie majú prednosť, aby dlhšie vydržali. aby som dlhšie vydržala tento život. nabíjajú. svietia. ako posledná červená v modrej. Posledná lienka v prichádzajúcej jeseni. keď zablúdila na môj prst. a ja som ju len jemne odfúkla. maličká. taká maličká, že som sa jej neodvážila dotknúť.

 

v skrini mám ponožky s dvadsaťtrojkou, ktorú oddnes nosím. na ďalší rok. a viem, že “lepšie” to už nebude. lebo to je život a ten si chcem pamätať. lienky a úsmevy neznámych na ulici, dvadsaťtrojky a pocit, keď mi žiaria oči. (viem, že žiaria, lebo vtedy som šťastná.)

 

***

 

Grmanová si vyskúšala aj tvorbu pre deti, zatiaľ ide najmä o prózu. Dielo My nie sme žiadne céčka bolo publikované v zborníku súťaže Cena dieťaťa (2015), ďalšie sa dostali do zborníka najlepších diel súťaže

o poviedku pre deti vydavateľstva Perfekt. Aj tu si Grmanová zachováva svoj autentický výraz, pre ktorý je príznačná jasnosť, bezprostrednosť, jednoduchosť.

 

(…)

„Park, park… Koho zaujíma nejaký blbý park? Nemám rád stromy!“ šomral si Mišo potichu a kopol do najväčšieho stromu, ktorý stál v okolí.

„Au!“ ozvalo sa odkiaľsi.

„Kto to bol? Kto to povedal?“ obzeral sa Mišo, ale nikoho nevidel.

„Asi sa mi to zdalo, už mám tuším halucinácie,“ vyskočil k stromu a zlomil mu najnižšiu vetvu.

„Prestaň. To bolí.“ Znova ten istý hlas.

„Kto si? Ukáž sa!“ kričal Mišo. Zdalo sa mu, že ten tajomný  hlas prichádza zhora. Akoby vychádzal z koruny stromu, akoby aj listy potichučky plakali.

„Tu som, stojím pred tebou,“ ozvalo sa.

„Ale veď tu nie je nikto, len strom.“

Zrazu zafúkal vietor a listy zašumeli v ozvene „Len strom“.

„To si bol ty, strom?“ neveriacky pozeral Mišo a vypliešťal oči na strom pred sebou.

„Áno, ja.“

„Ty vieš hovoriť? Odkedy?“

„Odkedy tu som,“ odpovedal strom. „Všetky stromy a rastliny vedia oddávna hovoriť. To len vy ľudia nás nepočujete, alebo skôr nechcete počuť.“

(…)

 

(Martina Grmanová: Čo šepkajú stromy)

 

Martina Grmanová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na FIF UK v Bratislave. Venuje sa literárnej recenzistike, jej odborné články a recenzie boli uverejnené v literárnych periodikách Let, Romboid, Glosolália, Knižná revue. Poéziu publikovala v časopisoch Romboid, RAK, Dotyky, Let, Krjela a v zahraničnom kultúrnom  magazíne Korene. Zúčastnila a umiestnila sa vo viacerých literárnych súťažiach (Krídla Ivana Laučíka, Literárny Zvolen, Literárne Šurany, Sen o Karpatoch, O dúhovú lampu Krajiny Zázračno a ďalšie…). V roku 2011 sa stala laureátkou Wolkrovej Polianky. O literárnych podnetoch a tvorivých začiatkoch, vzťahu k literatúre, názoroch vtedy rozmáhajúcej sa mladej autorky si môžete vypočuť viac v rozhovore natočenom práve pri tejto príležitosti. Rozhovor je doplnený o úryvky z autorkinej tvorby.

Grmanová je zároveň zakladateľkou literárneho občianskeho združenia Poe3. Ako uviedla v rozhovore pre Greenie knižnicu, projekt vydavateľstva Elist.sk, týmto najmä chce pomôcť rozprúdiť tvorivosť u ľudí, v tom najširšom slova zmysle:

 

„Zaujíma ma všetko. A okrem toho ešte všetko tvorivé, kreatívne, aspoň trochu súvisiace s umením.

Aj z tohto dôvodu som založila občianske združenie Poe3. Chcela som, aby ľudia prestali byť letargickí

a prebudila sa v nich ich tvorivá stránka, ktorá sa, koniec-koncov, neobmedzuje len na umenie, ale môže nám pomôcť aj s riešením bežnejších problémov.

(…)

Knihy mi pomohli rozvíjať predstavivosť a obrazotvornosť a občas som vďaka nim unikala z môjho obyčajného všedného života do toho knižného príbehového.

Ale z príbehov sa skladá aj náš svet, a tieto dva svety sa navzájom prestupujú a prepájajú.

(…)

Knihy nám rozširujú slovnú zásobu, zlepšujú obrazotvornosť a schopnosť vyjadrovania sa. Zručnosť nadobúdame opakovaním a precvičovaním, takže rada znie – písať. Tiež je dobré, vracať sa k textom, uvažovať nad nimi a premýšľať, ako by sa konkrétna myšlienka dala vyjadriť lepšie. A jedna dôležitá rada

– mať oči otvorené a pozerať sa okolo seba. Inšpirácia nečaká kdesi v kúte, je tu, ale musíme ju nájsť sami.“

(…)

 

Po peknom rozbehu sa však Grmanová v tvorbe akosi odmlčala. Výzvy súčasnej doby a hľadanie vlastného ja, potom koronavírusová kríza a iné životné úskalia čiastočne presunuli literárnu tvorbu do úzadia. Avšak autorka sa opäť zapája do literárnych súťaží a veríme, že sa predsa ten „prach“ (z autorkinho odkazu v zbierke básní Chiméra) poriadne rozvíri. Grmanová totiž už v tomto debute ukazuje jasne silu, ktorou vie žiť, ktorú je schopná akumulovať a zamieriť. Vystupuje s celou svojou krehkosťou a jemnosťou, no zároveň až prekvapivou silou a odhodlanosťou. A práve preto chcete čítať viac, poznať ďalšie postrehy, boľavé, aj tie s ironickým podtónom, zažiť nové prebúdzanie sily. Lebo ju cítite, jej zrod, rast je v tvorbe Martiny Grmanovej takmer hmatateľný.

 

 

P.S.:

 

 

 

(Rea Fey: Vírenie prachu (Martine, tebe, sebe a nám), 17.03.2024)